donna

Mediálna manipulácia je neustále prítomná v tradičných i moderných médiách. Je súčasťou existovania médií od ich samotného počiatku. V našej modernej dobe pribúdajú neustále jej nové formy. V praxi existuje mnoho rôznych manipulačných techník. Sú nimi aj nálepkovanie, zamlčovanie nepohodlných informácií, zámerné obvinenia, technika odobrovania, či vplývanie na emócie…. Mediálny priemysel používa nenápadné i  nápadnejšie taktiky, ktoré využíva na ovplyvňovanie nášho správania a názorov. Kam až siaha takáto manipulácia?

Masové médiá vznikajú v 18. a 19. storočí, podmienkou ich vzniku je rozšírenie gramotnosti. Pod pojmom médií rozumieme inštitúcie, ktoré sa zameriavajú na systematické a cieľavedomé zhromažďovanie, spracovanie a rozširovanie informácií o veciach, ktoré sú predmetom záujmu verejnosti. Tieto médiá sa v treťom tisícročí etablovali ako „štvrtá moc v štáte“. Novinárov označujeme za  strážcov demokracie a samotné médiá chápeme ako kontrolný orgán politiky.

Podľa Musila v najvyspelejších krajinách sveta jedinci venujú masovým médiám až 60 hodín pozornosti týždenne. Nie je teda pochýb, že masové médiá držia v rukách obrovskú moc. S takýmto dosahom ovplyvňujú verejnú mienku, názory miliónov a miliónov ľudí. Pri tvorbe mediálnych obsahov by mali žurnalisti dodržiavať určité verejne známe zásady. Ide najmä o vecnosť, presnosť, úplnosť, spoľahlivosť, včasnosť a citovú neutrálnosť. Bohužiaľ, tieto zásady sa dodržiavajú len v rámci poučiek o žurnalistike. V praxi médiá  nebývajú neutrálne ani objektívne, úplné, či spoľahlivé. Vzhľadom na to, akú moc médiá majú, nie je vôbec prekvapením, že ju často využívajú vo svoj prospech.

Mediálna manipulácia môže začať ešte pred tým, ako sa informácia vôbec dostane k recipientovi.  Pojem agenda setting je v oblasti médií dobre známy.

Manipulácia pomocou agenda setting  funguje na princípe zakrývania určitého problému (udalosti) iným problémom. Ak sa totiž venuje veľké množstvo mediálneho priestoru jednej udalosti, recipienti automaticky považujú tento problém (udalosť) za dôležitejší – budú mu teda venovať viac pozornosti.

Príkladom takejto manipulácie je prípad z roku 2014, kedy sa mediálny priestor venoval najmä udalostiam Svetového pohára, a takmer žiadny priestor nebol venovaný škandálu brazílskej vlády, obvinenej zo zabíjania detí na uliciach.  Iné správy, ktoré prinášajú médiá recipientom, môžu tak isto „nechtiac“ postrádať dôležité informácie, ktoré by zmenili pohľad na danú udalosť.
Manipulácia médií taktiež často prebieha  za pomoci vizuálnej stránky informácie, nie samotného obsahu textu.

Žiadny novinár si nepripustí, že výberom fotky alebo voľbou titulku manipuluje čitateľa v smere vlastného názoru. To však neznamená, že to tak nie je.

Ako príklad možno uviesť jednu z kontroverznejších udalostí, keď celý svet pozoroval prípad  amerického športovca O. J. Simpsona, súdeného za vraždu. (https://3.bp.blogspot.com/-07_UWE0QUyQ/VsL2LtvjWyI/AAAAAAAAAsY/CMgz1OMo7HU/s1600/OJ%2Bsimpson.jpg.)

Na obrázku možno vidieť, ako jeden magazín vykresľuje udalosť ako bezcitnú vraždu, s množstvom krvi, čím jasne naznačuje, že Simpson by mal ísť do väzenia.  Druhý magazín prezentuje udalosť ako nešťastnú náhodu – americkú tragédiu. Podľa magazínu Time je Simpson súdený neprávom. Titulky sú teda jasne zamerané na emócie publika a snažia sa mu predostrieť svoj pohľad na danú udalosť. Verejnú mienku neovplyvňuje len titulok magazínov, ale aj úprava hlavnej fotografie. Druhý magazín úvodnú fotografiu značne upravil. Pridal tmavý tón, ktorý vyvoláva súcit so Simpsonom.

Na manipuláciu často využívajú aj fotografie, či už upravované, vytrhnuté z kontextu

alebo dokonca orezané, aby zobrazovali len časť celku, ktorý médiá dokážu podsunúť recipientom. Ako to bolo aj v prípade „sýrskeho“ chlapca. (http://mediawhores.co.nz/2018/02/08/war-is-peace-the-syrian-war-hoax/).

Ľavá fotografia malého chlapca obletela svet. A príbeh, skrývajúci sa  za touto fotografiou bol, že dieťa zo Sýrie spí medzi pochovanými rodičmi.

(https://steemit.com/news/@hassamkhan/this-boy-is-sleeping-between-his-parents-grave)

Avšak išlo len o fotografiu, ktorú v rámci svojho projektu odfotil chlapcov strýko v Saudskej Arábii.

Framing, čiže rámcovanie, je taktiež využívaný ako forma manipulácie. Funguje na princípe zdôrazňovania vybraných atribútov, ktoré médium považuje za dôležité. Médiá sa tak snažia recipientom vnútiť názor na daný objekt.  Framing sa spolieha najmä na negatívne emócie a snaží sa zintenzívniť citovú dispozíciu recipienta k určitému aspektu spoločnosti. Má danú informáciu zjednodušiť – buď je biela alebo čierna.

Rámcovanie je veľmi obľúbenou technikou v politickom spravodajstve. Aj na Slovensku máme niekoľko užitočných príkladov. Prezidenta označujú za Úžerníka, Fico je známy ako Hranol, Matovič je náš Šašo, na Kapitána Danka nemožno zabudnúť. Čím vlastne médiá publiku podsúvajú, na čo sa v rámci týchto politikov sústrediť. V slovenských médiách je taktiež obľúbené rámcovanie sociálnej problematiky Rómov.  Médiá ich často a veľmi špecificky zobrazujú. Dôsledkom toho je, že u väčšiny obyvateľov sa utvára zväčša negatívny názor  o danej menšine, ktorý ovplyvňuje aj ich postavenie v spoločnosti.

Často je slovo Róm spájané s getom, chatrčou alebo je obohatené prívlastkom „problémový“. Ako príklad  možno uviesť titulok Denníka N z 2. mája 2017. V titulku daného článku dokázali šikovne použiť všetky stereotypné slová: „Starosta kúpil problémovým Rómom dom o 20 kilometrov ďalej. Je toto riešenie na chatrče a getá?“  (https://dennikn.sk/717339/starosta-kupil-problemovym-romom-dom-o-20-kilometrov-dalej-je-toto-riesenie-na-chatrce-a-geta/)

Taktiež nie je tajomstvom, že prioritou vlastníkov médií je zisk, no často aj politická kariéra/moc.

„Ten kto chce ovládať svet, potrebuje médiá. Ten kto kontroluje médiá, kontroluje myslenie širokých vrstiev obyvateľstva a tým aj voličské hlasy, demokratické voľby, politiku, rozdeľovanie daňových prostriedkov, ducha doby, súdy a nositeľov výkonnej moci, „vhodných odborníkov“, obsah vzdelania, minulosť i budúcnosť.“ (Remišová, 2010).

To, že médiá majú obrovskú moc a dosah, možno vidieť aj pri propagande.  Už počas druhej svetovej vojny  si nemecký minister propagandy Joseph Goebbels všimol informačnú silu rádiového vysielania, ktoré využil na šírenie názorov a ideológie. Prostredníctvom tohto vysielania šíril nenávisť voči „podradeným“ rasám. Tak sa cenzúra, klamstvá, prekrúcanie faktov stali bežnými prostriedkami na informovanie občanov.

To, ako propaganda a médiá idú ruka v ruke, je možno vidieť vo výstižnom dokumente J.  Pilgera – Vojna, ktorú nevidíte. Film zobrazuje častú spoluprácu médií a politikov. Dokument zachytáva , akú dôležitú úlohu tvoria médiá pri informovanosti ľudí o dôležitých udalostiach. Dezinformácie a klamstvá sú podávané ľudom ako podložené pravdivé informácie, odprezentované   médiami. Dokument ukazuje, že médiá majú takú neuveriteľnú moc, že vláda si za pomoci médií dokázala odôvodniť vstup do vojny. Bez ohľadu, či už informácie boli pravdivé alebo nepravdivé. Tento dokument odporúčam každému, kto si nevie predstaviť, kam až siaha moc médií.

Masové médium ako manipulátor dokáže s recipientom manipulovať iba vtedy, ak sa mu podarí skryť svoje skutočné zámery pred danými recipientami. Čím je však recipient mediálne gramotnejší, tým je menšia pravdepodobnosť, že mediálny manipulátor uspeje.  Brestovanský (2010) uvádza, že mediálne gramotný človek si dokáže zachovať od mediálnej výpovede dôležitý odstup a vie ho zhodnotiť. Z čoho vyplýva, že čím vzdelanejší recipienti budú, tým menšia moc zostáva médiám.